Zvonka to môže vyzerať zvláštne: dospelý človek sa dlho rozpráva s mačkou o zlom dni alebo láskavo mrmle na psa a pýta sa ho, či chce ísť na prechádzku.
Podľa korešpondenta nie sú takéto jednostranné dialógy prejavom osamelosti alebo výstrednosti, ale hlboko zakorenenou psychologickou potrebou, ktorá má vedecký základ.
Vedci sa domnievajú, že korene tohto správania spočívajú v našej sociálnej prirodzenosti. Ľudský mozog je naprogramovaný tak, aby vyhľadával „agentov“ – bytosti, s ktorými sa môžeme emocionálne spojiť a ktorým môžeme pripísať zámery.
Domáce zvieratá sú vďaka svojmu výraznému pohľadu a reakciám na naše konanie na túto úlohu ako stvorené. Zviera sa stáva bezpečným a úplne neodsudzujúcim príjemcom našich myšlienok.
Na rozdiel od človeka mačka neprerušuje, nedáva nevyžiadané rady ani nesúdi. Jednoducho prijme prúd vedomia, niekedy pri tom mrmle, čo vytvára silný terapeutický účinok.
Rozprávanie sa o problémoch nahlas, dokonca aj s „nepočujúcim“ partnerom, pomáha štruktúrovať myšlienky a znižuje úzkosť. Tento rozhovor často nie je taký jednostranný.
Podvedome čítame reč tela domáceho zvieraťa: vrtenie chvostom, otáčanie hlavou, polohu uší. Ich reakcie interpretujeme cez optiku vlastných očakávaní, čo vytvára ilúziu zmysluplného dialógu.
Vzniká tak jedinečná forma komunikácie, kde slová dopĺňa neverbálnosť a dorozumievanie prebieha na intuitívnej, emocionálnej úrovni. Pre mnohých ľudí sa domáce zviera stáva strážcom rutiny a tichým svedkom života.
Keď mu hovoríme o svojich plánoch na daný deň alebo sa delíme o dojmy, nečakáme ani tak na odpoveď, ako skôr na potvrdenie významu týchto udalostí pre nás samých. Jeho prítomnosť dáva monológu zmysel.
Je to rituál, ktorý posilňuje našu vlastnú identitu a pocit stability vo svete. Je zaujímavé, že tón, ktorý používame pri rozhovore so zvieratami, sa často líši od bežného tónu.
Tento vysoký, spevavý, zjednodušený register, známy ako „detské žvatlanie“, sa inštinktívne používa na upútanie a udržanie pozornosti bezbranného tvora. Štúdie ukazujú, že niektoré zvieratá, najmä psy, majú tento tón skutočne rady.
Intuitívne v ňom nachádzame kľúč k ich pozornosti, vďaka čomu je komunikácia ešte príjemnejšia a prirodzenejšia. Z evolučného hľadiska je takáto komunikácia vedľajším produktom domestikácie.
Tisíce rokov sme strávili výberom zvierat, ktoré rozumejú našim gestám a intonácii. Keď sa dnes rozprávame s domácim zvieraťom, pokračujeme v tomto prastarom dialógu druhu, ktorý sa naučil žiť po boku iného druhu.
Je to pocta našej spoločnej histórii koevolúcie. Z praktického hľadiska sú neustále pripomienky činnosti – „Dám ti teraz niečo na jedenie“, „Poďme sa prejsť“ – skvelým nástrojom učenia.
Zvieratá si spájajú určité zvukové vzory (slová alebo intonácie) s následnými udalosťami, vďaka čomu je ich svet predvídateľnejší a ich spolužitie s ľuďmi harmonickejšie. Neučíme ich ani tak jazyk, ako skôr vytvárame spoločné sémantické pole.
V konečnom dôsledku je rozhovor so zvieraťom aktom hlbokej dôvery a emocionálnej hygieny. Umožňuje nám byť sami sebou bez strachu, že budeme nepochopení. Zviera sa stáva živým denníkom, teplým a útulným spovedníkom, ktorý nás prijíma celým srdcom.
A v tomto tichom, zdanlivo bezvýznamnom mrmlaní sa rodí jedna z najčistejších foriem komunikácie, akú má človek k dispozícii.
Prečítajte si tiež
- Sklamanie v peknom obale: ako výber plemena na základe fotografií vedie k problémom
- Prečo je postroj lepší ako obojok: tichá revolúcia vo venčení psov
